Dlhé dni naboso. Starodomá už tretí týždeň. Bojujem so sebou o čosi menej, tvorivá som len zľahka, a to hlavne nadránom. Plaším po záhrade sestrino učenlivé zvedavé dieťa, vyzúvam topánočky a zachraňujem jej prvé pľuzgiere "bososťou" v prírode plnej včielok, tŕňov a mačacích, psích a kačacích výkalov... Umývam, čistím drobné chodidlá každú chvíľu, cítim sa záchranne, a pritom už tuším, že zachraňuje predovšetkým ona mňa. Svojou veľkopelou malosťou, svojou nezdobenou naivitiou, tým svojím malým ja. Bežíme pomedzi kapusty, tlačím ju vo fúriku, ona sa dodivoka smeje slobodná ako nevesta hôľ, aj keď ešte ani zďaleka netuší, čo také nevestovanie obnáša. Jej prvé cesty ju dvíhajú nad zem a pomaly bezpečne za ňou kráčam i ja. Sem-tam dosť výrazne skáčem. Zreteľne obézna i pompézna antilopa som. Ale verím si. Lev nechytí ma.
Deň za dňom. Raňajky na záhradnej hojdačke pod veľkou lieskou. Poludňajšie driemoty v bazéne, kvikot vyspatej duše z kočiara. Som hore, poďte si po mňa, budeme sa spolu hrať.
Beží mama, beží babka, bežím i ja. Postrácané nervy to dieťa v nás pozbiera. A cvičí. Ako koala nežne povieva zavesená na mojich stehnách a nenechá sa odradiť ani ráznym: "Zlez!"
Zrazu mi všetko dôjde. I ja detsky zavesená som. A kto nie? Vešiame sa ľuďom na duše. Celý život v snahe byť samostatní radi púšťame to svoje polovičné ja do "neznáma spriaznenosti" milovaného, pri ktorom sa každá nepochopená infantilnosť stratí. Bezvýznamne vyzrie v bezpečí dospeláckej formy odmietnutia. To krátke "zlez" totiž odkrýva jediné. Túžbu po návrate.
Som. Sme.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára