Z otvoreného kufra na mňa civia rozhádzané šaty. Plavky, sandále, rybky. Vône mora sa neviem zbaviť. Je nedeľa (vraj pre smútok ako stvorená) a ja sa nedokážem vybaliť. V pondelok v noci som sa vrátila od Azuráčov, otvorila som kufor a dodnes s ním nepohla. Nemožne vylihujem, posedávam, váľam sa. Zdanlivo(?) stratená čítam príbehy iných stratencov. Len kamsi patriť, zaradiť sa, nájsť zmysel v tom, čo zmysel nedáva a zostať tak. Zbytočne neťahať za sebou vlastnú minulosť. Vyberať si z nej napokon len tie pekné, únosné, znesiteľné spomienky.
Tŕpne mi ruka. V podopretej hlave čoraz menej svitá. Čítanie odkladám a ležím nehybná. Zas. Sledujem život v kufri. Odtlačky morskej soli na plavkách, šatkách, tričkách pomaly hynú v praorganickej suchej sprche izbového prachu ... Bez slnka sú tieto dni. Bez slnka i moja životaschopnosť.
Stojím pred zrkadlom, sledujem, ako zo dňa na deň čoraz viac blednem, ako sa pomaly stierajú rozdiely medzi "pod bikinami" a "mimo bikin". Opálenie zmizne omnoho skôr ako spomienky. Bojím sa jedného, že si raz nespomeniem. Tragédia človeka spomínavého. Spomínam preto ostošesť. Nepoučiteľná zostávam zatvorená v kufri, kde dýcham staré príbehy. Kde mi hlavu podopiera starý dáždnik, kde medzi kolenami suším spotené ponožky a kde váhou svojho tela nadrobno jemne meliem maslové sušienky. Zalievam trvanlivým mliekom a trúsim raňajkové nezmysly.
Dobré ráno, nedeľa!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára