Zhasína deň. Je almost blue. Studenomodrý záver bez... Sledujem roh ulice. Tieň opatrne rastie, na chvíľu znehybnie, keď z cesty zmizne posledných pár kruhov. Spomalený záber dvojice na bicykloch a po nej ďalšie dlhé nič. Životy zašli do dverí, aby sa stratili v oknách. Nie jeden po druhom, pekne vedľa seba. Papierové gule z ikey sa v jedinom momente, ako na povel, rozsvietia.
Životy končia, začínajú televízne príbehy. Teplý večer po daždi a nikde ani nohy. Ba hej, nohy vyložené na stole, gauči. v ponožkách, bez papúč, s dlhými nechtami ako celá nedeľa.
Dívam sa z okna a kreslím si príbehy tých druhých. Žlté svetlá v záclonách striedajú unavene blikajúce televízory. Rytmus sa opakuje temer v celom bloku naproti. Jediný kanál, jediná relácia. Voľba navlas rovnaká.
Kým zmizne z okien posledné svetlo, vyskočia spoza striech rozprávky a obloha sa stane tým najkrajším príbehom. Kresleným, maľovaným, písaným prstom po vankúši. Za zatvoreným oknom zrazu nová tma. Mne svieti červená, aká vám?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára