Po dúškoch (postím sa)

Pôsty akosi patria mojej minulosti, keď som (starostlivo) rástla pod plášťom mamy, babky, nášho farára. Keď nám nad hlavami v kostole viseli tie fialové smútky. Vznešené krásy, ktorým som vtedy nerozumela, ale vzbudzovali vo mne rešpekt. A asi kdesi tam sa zrodila moja láska k fialovej (a tým aj láska k smútku). 

Na začiatku veľkolepej prípravy na Veľkú noc sme s kamarátmi, so sestrou postávali pred kostolom a dávali si sebazaprenia. Každý sám pre seba, niekto i nahlas. Vzdávali sme sa radostí, možno i závislostí s túžbou zažiť skutočný zmysel Veľkého piatku, Bielej soboty, Veľkonočnej nedele. Odchádzali sme domov, do každodenných svetov bojovať svoju štyridsaťdňovkou. Zdalo sa nám, že v nás dobro nadobro buduje dobrú motiváciu. 

Dnes som v kostole málo. Tradícia doznieva, ba možno už i umrela. 

Dívam sa na život okolo seba a zaprenia v nom chýbajú. Človek si toho málo odpustí, svetu dnes vládne tendencia dopriať si. Vo veľkých dúškoch, na malé dávky nikto nemá čas ani chuť. Chceme všetko a v mega množstvách, chceme hneď. Ak to nedostaneme, zožierame sa, závidíme iným (trebárs i to, že majú viac smetia, pretože z toho vyplýva jediná vec, sú na tom lepšie!). Strácame zmysel a akosi nám uniká, že pomedzi prsty práve čosi významné temer priesvitné a vzácne preletelo. Zľahúčka, opatrne, a predsa bez jediného mrknutia. Ani sme si to nevšimli pre jediné, pre zaslepenú túžbu dosiahnuť čosi vzdialené a nepotrebné. Pre nedosiahnuteľný sen. 

Sviatky sa viažu na rodnú hrudu, na hruď, na domov. Tu "mimo" akosi nemajú pravú tvár. Chýba im prísnosť a dôslednosť dodržiavania rituálov, dohľad mamy a pocit "neslobodného" dieťaťa, čo chce v piatok kus šunky na chlieb. 

Dorastiem ešte niekedy na tieto malé sny?