Tichá

Obnažené nohy v tráve pred blokom. Utichlá ulica necháva rozprávať tmu. Sedím na studenom obrubníku a trochu ma striasa. Stratím si ruky v rukávoch a zadýcham sa do šatky. Posledná cigarka vyťahuje z nosa dym. Vietnamská večierka práve ožíva. Workoholici sa hrnú z práce a kupujú si štvrťku chleba. Tuniaka v oleji a šalát. Večere navlas rovnaké. Večery tiež. Až víkend vytrhne každého z nedospatej biedy, aby dal každému z nich novú šancu žiť, jesť a jedlu hniť. 

Cudzinec patrí úradom, úrady cudzincom nie. Unikať a skončiť pred veľkými dverami, pred tou istou kľučkou. S rozotretou horčicou medzi prstami. S posledným sústom po doraňajkovanej žemli. Do mesta vtrhli cudzopasní hadi a z tichej ulice plnej čiernych tieňov minulosti dnes kričia farby sveta. V oknách nalepené zástavy. Španielska, turecká, americká, írska. Brazílska. Švédska. Slovač v podkrovi s najmenším oknom bez svetla a bez hrdo-národných vyznaní. 

Niektorí žijú hlučne, o iných ani nevedieť. Rôznosti otravujú domácich, nás ich zdržanlivé úsmevy tiež. "Máme vás radi", doprajte nám kozmopolitnosť tohto mesta. Teraz a tu. Našli sme sa, chceme sa hniezdiť. V otvorenosti tak málo otvoreného sveta.

Bývam za dverami bez menovky a bez zbytočne okázalého motta. TO susedovo čítam denne. Žijem si so svojou rannou šálkou zeleného čaju a vo večerne roztancových džezových nekonečnách. Zväčša doma. Nešteká tu pes. Nemňaučí kocúr. Vedľa postele v klietke nepiští žiadne vtáča. Nebehá tade žiaden hlodavec, králik, nič. Len moje ľudoplné ja. Každý kus človeka vo mne za mňa kričí. No navonok žiaden zvuk.
Nepočuť ma, ale som tu. Teraz a práve takáto. Tichá. S červenou bodkou v tme.