Dívam sa na svoje obrázky. Sú všade. Mám ich pod sedačkou, na truhlici, visia za hlavou. Visím pred nimi akási rozpačitá. Hľadám v nich detaily a badám len nejasnosti. Tie rozmazané svety, keď chce byť človek čo najkonkrétnejší.
Minimalizmus do poslednej bodky si ľahol vedľa. Už zas. Leží a ja naň zazerám. Učím sa po novom žiť a nechávam skrz akvarelový papier nasiaknuť vlastný, mnou už trochu obkukaný "starý svet", aby sa stratil kdesi vo farbách. Veselo striedam tóny, no v hlave jediná tónina. Caveov song "God is in the house" ma unesie preč, nechá sadnúť na starú zaprášenú stoličku a ja zrazu pred sebou vidím ten malý drevený dedinský kostol. Opustený božími deťmi. Sám na kopci v tme. S jediným plamienkom. Držím ho v náručí. Stískam prstami.
https://www.youtube.com/watch?v=4f6wzGpFKUQ
Sobota s dušou mojej garzónky - už sa niet prečo trápiť...
V zdanlivej tme presvitajú svetlá, zo škár parapetnej podlahy vyliezajú mini svety, myšie príbehy a muchy, čo nelietajú. Sobota našla svoju dušu a zrazu tu všetko pláva v povetrí. Holubom na obdiv. Mne pre čistý pocit krásy. Už nejestvuje dôvod obávať sa, len žiť.
Som nahá bez vrstiev cibule. Ako to najľahšie dieťa s farbami v tvári, s fľakmi medzi prstami...
Voda už vplávala do malých akvarelových kociek a vsiaka do štetcov. Vylieva sa po ploche papiera a ja sa detsky smejem... Vyfarbujem sa.
pekné, vlialo sa mi to do hlavy, vytvorilo malé farebné ostrovy. A Nick už tu tiež hrá do celkom inej soboty, na inom konci internetu.
OdpovedaťOdstrániťAko dobre, že sú aj iné internetové konce než tie moje :)
OdpovedaťOdstrániť