Ako plastelína

Naivne prežívam príbeh filmu. Ako sova nepohnute hľadím pred seba. V absolútnej tme na vrchnom konári. Tak blízko neba. Dosiahnuteľná veľkosť šliape po mojej malosti. 

Tvarovaná hmota. Nekonečné množstvá záhybov. Odtlačky prstov v koži. Hmota beztvará "utľapkaná" do náznaku ľudského tela. Len jemná plastika, čo dýcha do perín. Život vedľa života, plocha plná tenkých čiar, jediná nafúknutá duša, čo funí za dvoch. Cítim vôňu našich tiel, čo do malej plochy - do toho výrezu neba - sype prášok z hviezd. Len tie nám priali. Po nočnom záťahu, po ráne preležanom v posteli. Každá z nás cítiť chce. Prítomnosť tej druhej, dokonale vytvarovanej, duše. Trochu ju tuším. Tuším.

Dusím sa v dymom uzavretom podchode. Nesmelé tóny vtiahnutých dúškov z cigariet hrajú svoj tichý džez. Stojíme v kruhu, nie je nás veľa, sotva dve, a predsa tie naše svetlá točia svet. Zhasnuté, trochu opuchnuté tváre mlčia. Oproti sebe vedú ten najdlhší rozhovor. Ešte sa neboja, ešte netušia, kedy ich spriaznenosť ofúkne (ne)známy skrat. Jeden a jediný raz. 

Dosiahnuť na mesiac, kým to ide. 

Elizabeth Bishopová miluje Lotu de Macedo Soares. Zrazu a krátko. Len celý život. 

Sú, lebo majú všetko. Svetlo snov. Získali priazeň mesiaca prudkou cestou nahor, aby v slepote bielej žiary padli to čiernej tmy. Tak trochu naraz, tak trochu jedna po druhej. S jedinou myšlienkou, na ktorej záležalo. S myšlienkou na tú druhú.  

Cesty za novou inšpiráciou a zmenou vedú kdesi tam. Do nepoznaných území vlastného ja. Neznámo ponúka nové náboje bez zbytočných zarazeností a zábran. Je ako magické Macondo majstra Márqueza. Je to prítomnosť mnohých zmien a zázračných poznaní. Je to predovšetkým cesta k sebe. 

Uzavretá americká konzerva sa práve tu prvý raz nadýchne. Hanblivá,  tichá, opatrná, nepriebojná, lyricky krehká americká poetka Elizabeth podľahne závanu južného tepla latinsko-amerického temperamentu až na druhý nádych, keď doslova vleje do seba spontánnosti Brazílie, ale i bláznivej a kontroverznej Loty. Ich protiklady spojí túžba. Veršované smútky sa rýchlo opijú poéziou svetla, spresvitnejú v nich vášne a priezračnosť lásky sa zrazu stratí vo svite mesiaca. Veľkého, ako sám život. V jeho emóciách vyniknú Lotine liberálne názory, voľnomyšlienkárstvo, otvorenosť i veľkolepo triezve a odvážne stavby. 

Americkú rezervovanosť päťdesiatych rokov 20. storočia rozviaže otvorenosť južansky divokého Ria de Janeira. Láska života, ktorú by nemalo zaskočiť vôbec nič, zaskočí prítomnosť konca. A koniec ťahá za iné nite. Poloprázdne tichá utopené v opakovanom zabúdaní na náruč milovanej vykríknu jediný raz. V byte za závesmi bez svetla. 

Záujem, spriaznenosť a tolerancia iného nás vždy zaskočí. Oblepí každý záhyb nášho tela, chvíľu si bude pamätať každý jeho tvar, aby po chvíli zmäkol a vkĺzol do bezpečia beztvarej masy predsudkov. Tolerancia sa za kratučký moment stratí v sivej hmote ako nedotknutá plastelína. 

Prežiarená láska je ako diera v tme. Nádherná, čistá, plná dokonalých žiarivých bodiek, splývajúcih do jediného celku. Ako mesiac, na ktorý nemožno dosiahnuť. Preto zostáva vo svojej dokonalosti krásna a absolútne nepoznaná. Asi ako odpovede na opatrné otázky o tom, či slobodno milovať inak, ako sa "patrí".