Prvý raz sedím na zemi. Unavené nohy kladiem na malý výbežok obrúsenej skaly a zakláňam hlávku k nebu. Modrá. Studená so žltou guľou uprostred. Poludnie v Prokopskom údolí, vyhriaty zadok na vysokej skale.
Opúšťa ma sila, aby zas nová našla pripravený prázdny telopriestor. Príjemné teplo trochu ruší snaživý vietor. Premena dňa na malom štíte. Zlomí ma krása. Už.
Sedím tu dobrú chvíľu. Chvíľa zlá azda (ani)nebude. Dnešok zlu nepraje. Zatvorím oči, otvorím nimi nový svet. Podomnou. Pred sebou. Ten dolu. Medzi topánkami celá dolina.
Motám sa očami po lesoch, cestičkách, konároch vysokých holých stromov, preskakujem potôčik, ovoniavam púčiky, hľadám správny odtieň záplavy fialiek. Zmizíkujem láskavé sedmokrásky. Stovky vôní, zvukov vyzúvam si trochu opuchnuté nohy. Cítim, ako mi horia líca. Ako ma čosi štípe do nohy. (Ne)bezpečný hmyz. Zazerám trochu flegmaticky. Bolieť to začne omnoho neskôr. Zazerať ešte len budem.
Smädná siaham po vyhriatej vode v jej vaku. Polomŕtva leží na skale oproti. Mávame si očami, zatiaľčo sa pery nehybne tisnú k fľaši. Teplý plast chutí otrasne. Asi jediná otrasná vec tohto dňa. Kým prídu ďalšie krásy, zabudnem.
Keď krásy skončia, zajeme si medzi stromami ukryté v lacnej "hospodě". Zo škár starého stola vyliezajú "brouci" a z dverí bufetu sa nesie čierny nápoj. Môj malý záchranca. Hermelín stratí v tmavom pive všetku svoju výraznosť, podčiarkne pikantnosť papričky, nájde cestu cesnaku. Duši sa uľaví. Dvom telám tiež. Zvládli sme nové výhľady, ideme do civilizácie. Domov. Spať.
Milujem ten pocit, keď som stále v Prahe, a predsa mimo nej. Bez Prokopa v Prokopskom údolí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára