Takto si predstavujem svoju starobu. Všetky tie tváre kamsi odídu a zostane jediná. Pleť prestanem mať ružovú a zeleno-modré žilky začnu viac vyčnievať. Celá budem akási bezfarebná. Len tie pestré reči ráno čo ráno. Prebdené noci. Po liekoch podozrivé ticho. Nespavé večery. Nočné dialógy v hlave. Unavené dni. Čiperná suseda, ktorú nikdy nepochopím. Raz budem stará a budem presne takáto. Budem sa starať úplne do všetkého.
Kristove roky. Nič nejde inak, nič nejde rovnako. Všetko po starom. Vraciam sa dozadu, spomínam, kradnem si sny. Zobúdzam zaspaté detstvá. Rozmaznaný drobec sa mi moce v hlave. Vyžaduje. Vyžadujem tiež. Azda dospievam. Verím, že kráčať viem. Kristove stopy mám(e) pred sebou, a predsa na ne akosi nestačím.
Prikrýva ma pravda. Ako v cudzej nočnej košeli skrz rieku svojej ulice kráčam. Ťažká mi je. Ťahá ma k zemi. Nasiaknutá oblepená vnímam vo výkladoch svoje odrazy. Len jeden obraz nikde. Prostý život. Jeden deň. A to celé potom. Ľahké, priesvitné, nezabudnuteľné. Všetka voda vyschla. Sukňu mám zrazu nad hlavou a za sebou bodkované nebo. Vidia naň všetci, len ja nie. Už len na mne záleží, akú farbu ponúknem svetu.
Odtiene sivej zmizli, zostala čierno-čierna tma. Zavreté oči. Čas na vône. Prichádza chuť zababrať všetky svoje prirodzené pachy. Som jednou z vás. Chceme to všetko prehnať, aby si nás pamätali. (Ne)zapadnúť všade, zato kde-tu vyčnievať. Občas byť neviditeľná. Nenásilne, bez póz. Bez nárokov na méty, čo patria iným a s vďakou za všetko, čo máme. Myslíme dopredu. Žijeme s tieňmi zozadu. Ideme. Sme. Som.
Vďaka za farbu žien. Za farbu, čo patrí (nie)len mne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára