V roztrasenom bruchu nová zlosť. Pokazený žalúdok a ja stále pyšne stojím ako slon v porceláne. Som rozľahlá šálka s modrými ornamentmi, zlato mojich, tak málo drobných, rúk sa jemne stráca.
Nevidieť pravdu. Vidieť sen. Alibistické múry okolo duše a jedovaté zelené kopce v žalúdku. S črepinami z ružového skla. Verím si. Verím, že vyviaznem. Mäkké prsty vtláčam do stien. Na dotyk nebolí viac. Bolí rovnako. O čosi menej po šálke čierneho čaju. O čosi viac snáď nebude.
Už tretie ráno s nohami na parapete. V polohe uvoľneného brucha ležím s predsmrtnou bledosťou v tvári. Nepohnute prijímam opatrné cereálie. Diétne hľadím cez okno. Skúšam prežiť. Päť minút postojí slnko na mieste. Päť minút nebude páliť do očí. Päť minút. Vypáli inú skúsenosť.
Prekonať strach a ísť. K lekárom bez hraníc. S vlastnou hranicou bezmocnosti. Bludotvorné noci plné snov bez spánku. Rozpracované obrazy. Rozpracované nič...
Vianočný stromček v červenom lesku opadáva. Poleje ho ktosi. Zalejem svoje nevodnaté telo. Dnes aspoň litrom čohosi. Viac nedám. Viac, prosím, nie.
Ešte hodinu poležať, kým zatrúbi do uší (ne)voňavá práca. Zvončeky detských duší. Ako len pištíte, keď túžim po tichu...
http://www.youtube.com/watch?v=Sg7FPxrBRiQ
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára