Šípkové fľaky v snehu

Také prosté ráno. Hlava stále mimo tela, len zvyšok môjho ja už stojí na špičkách. Vykročím.

Vysypať smeti, dýchnuť trochu rozospatej zelenej do sivého rána bez holubov, nakuknúť za koše, siahnuť po opustenej škatuli, pohladiť jej zaprášené uši a zohriať v izbe bez kúrenia. Nórska zima pod nepálskou dekou. Okolo kolien náznaky tepla. Stehná v pálivom ošiali stíska hrejivý laptop a na stolíku drieme nedopitý dávno studený zázvorový čaj. Oklamaná teplom vpadnem do sna. Zaspím a sníva sa mi o šípkach.

Krátko po druhej trčím na detskom ihrisku. Dýcham skrz vlnený šál mrazivo čerstvý vzduch, sťahujem čiapku pod uši a strkám do vrecák vráskavé šípky. Zasnežený kopec neďaleko školy čaruje.  Kým deťom bujnie v snehových bunkroch nálada, nachádzam v neďalekých kríkoch zátišie ticha. Tmavočervené plody ako zázraky prežívajú svoju prvú zimu. Mrznú, zohrievam ich v dlaniach. Jedna hrsť šípok je zachránená. Príroda odpustí.

Doma ma víta opustená škatuľa. Jediný miláčik. Dnes jediná “živá” bytosť. Vsypem do nej červené poklady a zatrasiem. Zostane prázdna. Otvorené dno rýchlo zalepím, štetcami pohladím jej ošúchané papierové steny a nechám uschnúť. Pustím sa do zberu šípok stratených v uzlíkoch červeného koberca. Len žiadnej z nich nevytlačiť nohou dušu z tela. Zozberané. Domaľované. Kým sa škatuľa na nové tajomstvá znovu rozdýcha,  v rúre podozrivo zhnedne moja večera.

Vetrám. Zo skrine vyťahujem starý - savom na druhý breh odpálený - rolák. Zozelenelo celé jeho nevýrazné kaki, keď zbadalo žiarivé šípky. Vyliezajú zo mňa červené nádeje. Vyliezam zo seba celá ja. Maľujem na vybielený kúsok trička šípkové príbehy a uťahaná ľahám do trávy. Do červeného koberca. 

Sen dosnívaný, voda vo fľaši zafarbená, len zošuverenosť zrelých šípok nemenná. Nechám ich ležať v náruči drobnej misky a seba zložím do perín… S novým snom o páre šípkových náušníc.