V mojom meste

Je žltá skutočne farbou slnka? Dnes presvital jediný úzky slnečný pás na snaživo zamračenom nebi. Naľavo od žižkovskej veže ešte snežilo, napravo vládla sivá hmla plná stratených smutných striech. Stála som na najvyššom kopci nad olšanským cintorínom a sledovala dvojicu vtákov. Nepodľahli snehovej zime a vo vlastných rytmoch nachádzali nové podoby tepla. Tepla vo dvojici. 

Spriaznenosť duší dokáže v každom zásahu života nádherne hriať. Zdanlivo nedotknutí ochutnávame krásu, lásku, dotyk a silu vplyvu toho druhého. Na našich osamelostiach v kúte viac nezáleží, sedíme, chodíme, sme už jednoducho nadobro dvojicou. V sebe samých i pre iných. Naše dva nami hýbe. Naše dva nás rozvíja. Naše dva svieti na každé svoje jeden. Jeden sa dvomi násobí... Vtáci zmizli kdesi nad tmavými hrobmi a mne zostala pred očami čušať celá tá zimou rozochvená Praha. 

Prvý ťažký sneh. Mokré kolená uvrešťaných detí na ihrisku, studené červené nosy a skrehnuté prsty. Zasnežené špičky čižiem. Hľadám v snehu i tú svoju zimou pošťípanú špičku... Pohnem sa. Dnes smerom zo Žižkova na Vinohrady. Z mŕtvej zatuchnutej šedi do nekonečných rozvoňaných krás. Dve kráľovné navždy vedľa seba. Jedna žltá a noblesná, druhá s páchnucou čerstvou stopou ráno ovenčených krásavcov. Ich dôsledne slepých pánov, čo zásadne nezbierajú tie dennodenné monotónne rovnaké poklady svojich psov... Cesta do práce odo mňa vyžaduje pozornosť, nedopraje hlave kráčať v oblakoch. Dívať sa hore znamená stratiť všetky slnká tam dole. Pod čerstvo vyleštenými topánkami... 

Bývať. Žiť. Nájsť domov. Nájsť seba v ňom. Nechcieť už nikam inam. Len hojdať to svoje hľadajúce ja kdesi medzi ulicami vysokých starých vinohradských krások a chátrajúcim žižkovským pánom, čo dávno nechodí v smokingu.
 

Až budem odnekiaľ znovu utekať, verím, že vracať sa budem sem. Do milovanej Prahy. Toto je moje mesto a moje obrovské šťastie, pretože tu už druhý rok žijem svoj sen. Na pomedzí zdanlivo nespojiteľných neveľkých medzier veľkej pražskej minulosti.