Nechytaj ma za ruku, chyť ma radšej za srdce

Doma ma priateľ chytí za ruku a akosi to stačí. Tam sa dotýkajú srdcia. Človek v opatrnosti ujde vlastným citom a prilipne. Jediná spojitosť – sme Slovenky. Na začiatku odmeraná odovzdanosť každému nápadu, po chvíli nápaditá spriaznenosť. Priateľstvo v cudzine. Jediná záchrana, ako vydržať tú cestu rôznymi hĺbkami vlastnej duše, ako prežiť napätie, údery, každý problém.

Počúvam odvšadiaľ: Kým by som bol(a) doma? Tu zarobím, tam by som nemal(a) nič. Doma je nič. Doma sa hlučne pasú (ne)obmedzené ovce s tichou závisťou v očiach, každá prechádzka dedinou znamená nezmyselné otázky s puncom závisti, každý kontakt praje neprajným rečiam. Domov, miesto, po ktorom tam za oceánom odvážne, v návale emócií túžim, ktoré pre jeho obmedzenosti neznášam, pretože je to tam, kde si ľudia neprajú, kde si závidia aj prázdne škatule pred domom, a kde je černejšia pravda suseda tou najväčšou tmou, ktorú musím denne preskakovať.

Do seba zahľadený ďaleký Západ nám všetkým, na východ od Prahy vtisne do mäkkej prispôsobivej kože nálepku “Východoeurópan” a s tým sa vo svete bude treba pekne popasovať.

Robia za málo peňazí, ale robia dobre. Pretože pracovití Východoeurópania majú na Západe „prestreté stoly“. U nás doma zatiaľ panuje výrazné „pozor“, jak hlupy tatar tu zadarmo robic nebudzem. Zostanem doma na podpore. Mladosť presedená pri počítači a lenivé zlosti z toho, že si niet kde zarobiť. S nohami na stole a s pivom pri gauči sa na sociálnych sieťach nadáva na systém, na ľudí, rodinu, priateľov, na úrad práce. Pri piatej fľaši padne prvá ostrá nadávka, a potom už ide všetko akosi ľahko. Odvážne reči a nablýskané statusy. Len vlastná myšlienka žiadna. Triezvej hlave sa znovu ušla cesta za vodu. Ako to robí, že sa tam dostala? Musel dakto kdesi dakoho popichnúť. Veru, ľudia si pomáhajú. Pri dotyku ruky, pri chytaní za srdce.  Ešte stále áno.

Za vodou to človek zažíva bežne. Bez pomocí drobných, bez pomocí veľkých by som dnes nebola, kde som, by som nebola, kde nie som, by som možno vôbec nebola. Bez rečí, bez očakávaní okázalých vďák. Len tak, lebo sa pomáhalo mne, pomáhať budem i ja.  Neisté začiatky poznačia celé potom... Preto musia byť strašné, ťažké, priepastné, na dne, ale i s náznakmi ľudskosti.

Kým umelohmotná srnka spred domu oproti mrkne starostlivo vykresleným okom, pomôže ďalší Slovák Čechovi. Poliak Ukrajincovi, Rus Rumunovi. Zovšeobecní ohováraním celý národ, ale pomôže mu. Nie národu, len tomu drobnému chudákovi, čo sa na chvíľu stratil.

Stratená hľadám kohosi ruku. Chytá ma za srdce každá maličkosť a cítim vďaku. Konečne malá, ako len malá môžem byť a konečne veľké všetko naokolo. O inom som chcela, ale dnes už len chcieť nestačí. Na krásu sveta nemôžem žiadnym slovom, vetou vystačiť...