Malé rodinné
stretnutie. Brucho vedľa brucha, nohy v domácich šľapkách, na pätách
starostlivo zašité ponožkové diery. Tesiláky zažehlené na puky, úzke sukne pod
kolená. Biele košele, biele blúzky. V predsieni niekoľko igelitiek. Sme doma.
Voňajú rezne, vonia víno. Míňa sa hlavne slivovica. Plnosť tiel v prepotených
podpazušiach a ľahkosť výšok cholesterolových čísel
hľadá rovnováhu v bohatej ponuke lákavých jedál, pijatiky. Lesklé temer navlas
rovnaké modré oči, červené veľké nosy a mastné prsty v ústach. Aj uši
už podozrivo horia. Len jeden fakt zaváňa nesmelosťou. Rezervované úsmevy sa
ticho menia na opatrný chichot, aby z pusy neušla sebaistá vzácnosť z čerstvo
zlepeného chrupu. Pri každom pohľade do zrkadla bolestná spomienka na môjho
lakomého zubára. Malá uzdravenosť končí
pri prvom koláči. Pravom domácom. Kontrolovaná nekontrolovateľnosť tejto
spločnosti vyťahuje zo mňa ďalšiu americkú spomienku na predsvadobný Bridal
Shower. Na samotnú svadbu. Na moje otvorené ústa a tie veľké prekvapenia.
Že je všetko ináč, než som si doma za dverami svojej izby predstavovala. A akosi
sa v tejto chvíli začínam trochu pridivoko smiať.
Kto sa v tej
vysmiatej zemi usmeje len tak zľahka, bez starostlivo premyslenej ukážky celého
chrupu, je totálny outsajder. Tam ich snáď učia v škole doširoka sa
usmievať, aj keď nohy práve trpiteľsky trčia v úzkych topánkach. Aj keď
nie sú v každej topánke doma. Aj keď práve každý zub nie je starostlivo
vyleštená dobrota. Žiadna rezervovanosť, čím väčšie zuby, tým výraznejší úsmev.
Bez hanby. Každý (ne)prirodzene zahľadený do seba úplne s prirodzeným záujmom o
ostatných presvedčivo vypúšťa na preteky dávky pochvál. Začína sa vytrvalostný
beh fráz o tom, kto komu viac chýbal, kto koho radšej vidí a kto koho
už najradšej nikdy neuvidí. Kto vyzerá úžasnejšie a kto ma lepšiu kabelku. Kto
schudol za posledný mesiac viac a kto len investoval do sťahujúcich
nohavičiek, a kto to tam tak nehanenbe zobe z tacky plnej zaprášených
cookies. Jasné, že tá stiahnutá do
pevnej gumy. Ste na tej veľkej práty a viete, že bude ťažké odolávať. Čo
jedlo, to dobrota. Čo človek, to láska. Každý každému chýbal, každý každého rád
vidí a každý každého zas rád uvidí. Na ďalšej rodinnej párty. Zisťujem jedinú
vec. Desiatky žien ma dnes uzreli prvý raz a už ma zbožňujú, obdivujú a rady
ma zas uvidia. Chvália šaty, ktoré mi len pred týžňom poslala mama spoľahlivou
slovenskou poštou a ktoré nepoznajú prívlastok „módne“ a vynosené balerínky,
ktorým som nahodila šmrnc mašľami zo starých ponožiek. Žasnem, že tu práve ja
pôsobím ako módny guru. Nenechám sa ale oklamať, len si ticho, so sebaobdivom
užívam ten neopakovateľný pocit: Mňa dnes toľko ľudí miluje!
Všetky jedlá
sú delicious, awesome, fabulous, absolutely fantastic, unbelievable, nikde na
svete tak ľuďom nechutí ako tu. A samozrejme, nič na svete nechutí ako tu. V zmysle najslávnejšej telívznej stanice
Foodnetwork ochutnáme odvrátenú stranu nezdravého prístupu k životu. Po
lososovom steaku a ľahkom listovo-hruškovo-orechovom šaláte budeme nahlas
žasnúť. Pravá torta, čo zblízka uzrela maslo, čo jednou rukou zbierala vajcia a tou
druhou kakaové bôby. Sladkosti oblepené lentilkami, zmrzliny, cukrové vaty.
Rozprávkový svet. Som malým dievčatkom, čo opatrne ujedá z perníkovej chalúpky
a som pri tom šťastná. Ostatní tiež. V jedinej minúte všetci zabudnú
na fastúd.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára