Zaostávam, som freš

Leto (s) jednou nohou na poli. Nadšená som z nehybností v záhrade u rodičov, z trávy kačkami skosenej do nerovnakej výšky, z nepravidelností v ovocnom stromoradí, z krás tých divokých záhumných zákutí bez zásahov puntičkára. Tu vládne iná sloboda a ja si ju užívam. Nechodím po kaviarňach, filtrujem kávu po domácky, cez obyčajné sitko, do jogurtov si dávam mamkin džem, fičím na chlebe s maslom a každé ráno ukončím (s) fľakom na tričku od paradajky. Nepoužívam balzamiko ani olivový olej, vystačím si s octom liehovým, pôvod oleja netuším. Asi slnečnica alebo repka (nie však tá, čo ju ťahal dedko a celá jeho família). 

Pretože mimo mňa idú všetky tie technologické, módne aj lajfstajlové sviežosti, nemám ani(och, len nehíkajte) smartfón, ani tablet, nemám výživového poradcu a nechodím do fitka, mrkvu nejedávam denne, dám si ju, len keď mám ňu chuť a nechuť zatiaľ prevláda veru, nemávam vo vlasoch (umelo)kvetinové venčeky, nenosím konversky  ani plastový O bag. Nemám hipsterskú bradu ani vyťahaný sivý sveter. V taške neschovávam MP3 prehrávač a čas v dopravných prostriedkoch netrávim so slúchadlami na ušiach, neprirodzene sklonená nad elektronikou a zažratá do pokemónovej hry. Čítam knihy. Zaostalá som. Z(a)ostávam v čase zabudnutá a i tu, vo svojej blogárni, som nemenná. (A)sociálne pasívna. Neviem ani, čo to značí byť internetovo aktívna, vždy si pomyslím, koho už len zaujíma, či som si dnes dala kávu v záhrade či len studený zelený čaj v obnosenom hrnčeku. A či to mám vyfotené ako dôkaz, samoška. Môj blog zaspal na prazákladnej grafike, neprešiel žiadnym výrazným progresom, od svojich počiatkov drieme, občas si i zasníva o tom, že sa raz pohne, ale sen zostane snom, lebo mne občas i slová v myšlienkach zaspia. Ja som vlastne celá akási zaspatá. Mám v Prahe lietajúcu postieľ, to je odpoveď na všetko. A tu u rodičov spím na matraci, čo si pamätá moje detstvo. Mäkkej s drsným povrchom. Výborne sa oň šúchajú nohy, keď ma v noci doštípe stádo komárov. Ráno sa prebúdzam s krvavými šmuhami. Ale i s akýmsi blaženým pocitom, že som sa na svrbenie besné celú noc nebudila. Lebo matrac... Lebo slon. 

Len slnku občas nastaviť tváre, svoje životy, vykašľať sa na všetko, čo nám chce do života vtlačiť štýl a móda. Len tak byť, to stači. Slobodná ako let divej kačky s nadhľadmi, čo (mi) občas chýbajú.

Vlastne som iba jedno chcela. Pokoj a svetlo v tráve. Na strechách, na chrbte mačky. Slnko ma opantalo a vidiecky život tiež. Aj takéto krásy vedia zasiahnuť. Po Korzike koľká to vzácnosť v tejto jednoduchosti. Amen.