Svätojakubská púť (českou krajinou)

Na korzickom pobreží som zažila potlesk turistov potom, čo zapadlo slnko. Aj som tam chvíľu stála očarená nad tou piesňou mora, aj som nechápavo krútila hlavou. Ani neviem, čo k tomu dodať, snáď len i teraz zatlieskať, posledné okno v dedine, to moje, práve zhaslo, je tma. A ráno, keď zazvoní budík, tiež mu zatlieskam. 

Je ráno, zabudla som si nastaviť budík, veď načo aj, keď mám dovolenku, nebolo čomu tlieskať. Zmätené ráno. Boľavý chrbát našiel príčinu, pretiahla som spánok do pol jedenástej. Včera som dlho do noci upravovala fotky, už sa mi nahromadili dôkazy ciest. Vrátila som sa z dvoch krátkych vyletov po českej krajine. Po krajine, ktorej málokto tlieska. Už sme si zvykli žasnúť len nad tým, čo je vonku. Čo je doma, nám nevyráža dych. A mohlo by. Krás je okolo stále mnoho. Aj tých temer neobjavených, človekom nedotknutých, čistých. Tie slová vo mne zo mňa trčia a držia ma pohromade. Som napojená na svet tam vonku skrze vlastné vnútro. Moje vonku s vnútrom krajiny asi taký dobrý vzťah nemá. A predsa alebo práve preto som sa dala na päťdňovú pútnickú cestu neznámou krajinou, lesmi, dedinami, drobnými mestami na severe Čiech. Svätojakubská púť - Žitavská cesta - začala netradične. Východiskové mesto Zittau sme kvôli korone tentokrát vynechali. 

Z Liberca sme sa malým vláčikom odviezli do Bílého Kostelca nad Nisou. Odtiaľ už len pešo so svetmi v batohoch. S batohmi na chrbte vo štvorici.

Prvý deň sme začali nenáročne, s prestávkou v miestnej krčme už po pár minútach chôdze. Ďalšia možno nebude celé kilometre, to musíme využiť a odpočinúť si ešte predtým, než sa skutočne unavíme. Vyšliapeme si na kopec pozrieť hrad Grabštejn a pokračovať budeme lúkami až do prvého penziónu Janata, kde strávime noc. Hrádek nad Nisou. Nenápadné mesto s nenápadnou atmosférou. Nič iné mi ani nenapadá. 

Po skromných raňajkách v penzióne sa vydáme na cestu do Kryštofovho údolia, kam dôjdeme krátko predtým, ako sa vydatne spustí asi hodinový dážď. Presne načasované. Príroda nám praje. Najkrajšou galériou sú na týchto cestách lesné scenérie, ale i drobné dediny s dávnymi drevom obloženými domčekmi, čo majú drevené okná, drevený nábytok, vo vnútri drevené hračky, nádoby, drevenú posteľ a možno i drevené sny, ukryté pod škridlovou strechou, a to celé ozdobené ľudovými motívmi. Dodnes prežívajúce minulosti. 

V Penzióne Eva v Kryštofovom údolí zažijeme vrelé prijatie. Veľmi milý majiteľ nám pripraví večeru z hovädzieho mäsa na lesných hubách (žiadne bezduché šampiňóny z Alberta) s ryžou. Výborná bodka za odkráčanými kilometrami. Po večeri si obzrieme miestny kostol, rozmanitú architektúru dediny aj miestny Orloj. Spoznávanie, za ktorým musíte pešo, má úplne inú atmosféru. Cítite ju v nohách i v duši. Tak nejak narovnako. Bolí vás to, aj vás to nekonečne nabíja.

Raňajkami od pána Fajmona ukončíme priam duchovný pobyt v nádhernom údolí a vyberieme sa na našu čoraz náročnejšiu trasu. Ako vždy budem posledná. Len takto viem zotrvať v tichu, ktoré momentálne potrebujem. Sme štyria, tí ostatní sú často vzdialení aj niekoľko stoviek metrov predo mnou. Nestrácam sa, len som pomalšia, vnímať chcem všetko, čo je okolo. Počúvam rôzne zvuky krajiny, obdivujem hru svetla v tmavých lesoch, magické miesta plné tajomstiev. Občas mám pocit, že tu isto musia žiť škriatkovia a lesné víly. Predstavujem si, ako preskakujú z konára na konár, z kameňa na kameň, ako spia pod hlávkami húb, nechávajú sa hladiť tými najjemnejšími trávami, ako terapeuticky vylihujú v obrovských zásobách machu, ako si nechávajú šepkať do ucha... Počúvajú vzdialené krkavce z výšin stromov, ale aj bzukot hmyzu. A možno počujú i tu najtichšiu krásu sveta, let motýľa ako zo spomalenej verzie bytia, kde sa nikam netreba ponáhľať. 

Celý deň na nohách, tisíce krokov a na konci duchovná odmena v podobe noci na fare v malom mestečku Český Dub. Milá pani gazdiná, ktorá nám napečie čerešňový koláč, uvarí kulajdu a na raňajky pripraví praženicu. Najskromnejšie z ubytovaní, ale zároveň najautentickejšie. V nádhernej skromnej starej budove, ktorá mnoho pamätá. Ktorá by si ešte chcela mnoho pamätať. Po večernej omši a krátkom rozhovore s miestnym pútnikom, ktorý prešiel premenou na kresťana aj pánom farárom o tajomstvách a o symboloch v kostole a krásach kostolnej výzdoby, budeme prozaicky ujedať z čerešne vo farskej záhrade. Takto nejak by mali žiť pútnici. V drobnostiach poznávať výšiny. Zhovárať sa s miestnymi, s ľuďmi a ich príbehmi na chvíľu žiť, aby zas ďalej mohli putovať lesným tichom a čistiť si v nich vlastné životy. 
Nohy hlásia smrť, hlava temer dokonale čistá. Pribúdajú dni pešej chôdze po severe Čiech. Dnes dvadsaťdva kilometrov, zajtra dvadsaťšesť. Možno viac. Raz v topánkach, inokedy naboso. Lesom, dedinami, letom, svetom. Počúvame celé hodiny hlasy lesa, húb, stromov, krkavcov, jeme čučoriedky a čerešne. Už tretí deň na Svätojakubskej púti. Po noci na fare budú raňajky vo farskej záhrade na rebríku, čo cez čerešňu vedie do neba... 

Pred posledným ubytovaním prejdeme najdlhšiu trasu. Asi dvadsaťsedem kilometrov ma večer položí na posteľ ako zatiaľ žiadna z trás. V hoteli v centre mesta Mníchovo Hradiště budeme skrze otvorené okno počúvať rušný život na križovatke. Každý spánok si zaslúži odmenu, tento raz to budú bufetové raňajky. A na ich konci štart poslednej trasy našej púte. Prejdeme cez kopec ku Klášteru Hradiště nad Jizerou, kde varia jedno z najznámejších českých pív a kde vstup do pivovaru zdobí krásne vyzdobený gotický portál, jediná pamiatka na život stredoveký, kláštorný. 

Pivo tu však neochutnáme, je nedeľa, všetky malé krčmy sú zatvorené. Aj takýto je život mimo Prahy. My rozmaznanci, zvyknutí na to, že máme všade dlho do noci otvorené, nedokážeme vždy prijať inú realitu. Učím sa to však neustále. 

Našu púť uzavrieme výborným obedom a pohárom vína v malej miestnej reštaurácii neďaleko cieľa našej cesty - Bakova nad Jizerou, odkiaľ sa späť do Prahy vrátime autobusom. 
Vydávame sa na cesty, aby sme sa z nich vracali iní. Ak takýto vnútorný progres niektorá z ciest neprinesie, je to, akoby sme nikde neboli. Akoby sme sedeli päť dní doma pred telkou. Som pokojná, zatiaľ som vždy kdesi bola, možno nie veľmi vzdialená od domova, ale bližšie k sféram, na ktoré doma akosi nie je čas, priestor, podmienky. Občas musí telo fyzicky zúriť, aby mohla hlava nájsť ten najväčší pokoj. A ja snáď najviac na svete milujem túto harmóniu kontrastov.