Kým sme živí, žijeme(?)

Praha je zrazu iná. Vyzlečená, odlíčená, opustená ako stará herečka, o ktorú žiadne javisko nestojí. Nepredvádza sa, nekričí, nenatriasa volániky, akosi smutne pozerá kamsi do diaľky a tajne dúfa, že ešte príde jej veľká chvíľa. Takáto je v tieto dni stovežatá Praha, bez turistov, poloprázdna, pandemická. 

Bola som sa dnes popoludní prejsť. Slnko za oknom ma vytlačilo z bytu von. Kráčala som prázdnou ulicou dlho, aj som stratila pojem o čase, plán byť na "čerstvom pražskom vzduchu" hodinu som dávno prekročila, keď som si uvedomila, že temer nestretávam ľudí. Možno tak sedem - osem za celý čas, keď zrazu z jedného bloku, z domu s rozbitými pivničnými oknami sa vynoril z jedného prázdneho okenného rámu mokrý zadychčaný potkan. Razom sa ocitol vedľa mňa. Vravím si, je nejaký nevyplašený, krotký, buď je domácim miláčikom a práve zdrhol z domu alebo mám pred sebou výjav rozprávkový. Vystrašene som sa naň dívala, ale on si moje prekvapivé výrazy vôbec nevšímal. Rezko vedľa mňa cupital, držal so mnou hodnú chvíľu krok. Už dosť dlho sme takto jeden popri druhom poskakovali, ja nervózne, on teda vôbec, keď som zrazu zastavila. Znepokojoval ma. Zastal aj on, pozrel na mňa, mihol pohľadom a bleskovo zmizol v diere pod starými dverami nevábne ošarpanej bytovky. Aj na takýchto miestach žijú ľudia a vedľa nich spriatelené potkany. Obraz priam camusovský. Morový. S tým rozdielom, že ten môj potkan bol ešte živý.

Došla som k Invalidovni, k poloprázdnemu parku, k mojej najobľúbenejšej časti Karlína a akoby som sa ocitla v inom svete. V stave núdze taký nenúdzny pocit. Ľudí akosi pribúdalo. Zabalila som sa do šatky, zahalila až po oči a vkĺzla do ulice plnej kaviarní a pubov a ocitla som sa v akomsi svete hazardu. Od soboty majú reštaurácie a kaviarne, puby aj vinárne červenú, s výnimkou predaja cez okienko jedlo a pitie do igelitiek zabalených bielych boxov, papierových a plastových téglikov na cestu. Akýsi stánkový predaj. Takže dnes už ľudia nesedia v zadýchanej kaviarni, ale postávajú húfne čakajúc v radoch na chodníkoch pred podnikmi, prípadne sedia na obrubníku popíjajúc pivo, kapučíno, latté, mojito, ľadovú whisky. Veselo fajčia, dvíhajú poháriky a tváre im pritom oblizujú ich psí miláčikovia. Výjav priam romantický v ironicky pálivom svite popoludňajšieho slnka, čo zatiaľ veľmi nehreje. Marcové pokusy o jar stroskotali v nepresvedčivom smútku jednej pandemickej nedele. 

Myslím, že sa schyľuje k celoplošnej karanténe. Príde ďalší krok, toto je dôkaz, že musí prísť. Mäso a pečivo, toaletné papiere v obchodoch beznádejne vykúpené. Taký český paradox. Zásoby máme, tak poďme žiť! A kdesi tu postávam so svojou nesmelou chuťou ja a nestačím sa diviť. Asi nie som až taká huževnatá v žití ako tí druhí. A tu, na tomto mieste sa mi zrazu vlastná ľahkovážnosť vysmeje, začína byť akási ťažká. 

Cestou späť unavená chôdzou vkĺznem do metra, znovu si natiahnem cez nos šatku a vydýcham si v nej celý svoj svet. V celom vozni sme dvaja takíto. Ostatní zatiaľ nedbajú na odporúčania. Kým nepríde nariadenie s pohrozením pokuty, nič sa nezmení. Aj toto je tvár demokracie. 

Zatváram sa znovu doma, namiesto plánovaného mäsa zjem brokolicu zapečenú s nivou a uvarím si zázvorový čaj. Zo sušeného zázvoru, ten čerstvý je vypredaný. Učím sa v tejto novej situácii žiť a pritom nepodliehať krajnosti paniky či ľahkovážnosti bytia, zžívať sa s možnosťou byť opatrnejšia, či dokonca priam disciplinovaná. 

Ružovú týmto dňom, alebo rukavica je hodená!