Znovu domácou kuchyňou presiaknuté písanie. Z rúry sa do celého domu rúti vôňa pečeného mäsa, v pare knedlíkov a buchiet som dávno stratená, kým na doštičke sa na drobné rezance mení kapustová hlávka. Mamine ruky sú rýchle, moje prsty tiež. Na zaprášenom stole od cesta medzi hrncami, múkou a plechmi si nájdem svoj malý kúsok. "Ty s tým počítačom raz niekde spadneš a bude! Nemáš dosť miesta v celom dome? Vieš, že keď varím, nikoho mi tu netreba!" Pokrikuje po mne mentorsky naladená mama. Keď varí a má toho veľa, vždy je takáto.
Veľavravným úsmevom a zotretím múky z jej tváre hnev odzbrojím.
"Nič sa neboj, mamka. Dáme si kávu, stresy zmiznú!"
Terapia úsmevom zafungovala. Zapínam kávovar, sadám si za notebook, stratená pod záclonou si začínam s kuchynským stolom rozumieť.
Nádherne to tu vonia, všade zamúčené kuchynské gestá, predbiehajúce sa zvuky hrncov na sporáku, i rúra dnes ponúka akýsi plechovo podivný spev, ten pracovný ruch by som chcela jednoducho krásne opísať, nejde to, a tak počúvať rozhlas a mamine pracovné tempo dostáva nový rozmer. Aká nostalgia detstva rovno pred očami. Niektoré veci sa jednoducho ani po rokoch nemenia. Mne sa tej nemennosti práve teraz tak zachcelo...
Keď prisuniem prudkým pohybom stôl bližšie k sebe, mama spozornie, skríkne: "Pozor, aby si nezvalila cesto!" V tej chvíli si uvedomím, že sa okrem môjho zadku pri radiátore vyhrieva aj miska s rastúcim cestom na knedlíky a buchty.
Už temer týždeň tu takto bojujem so starou známou výživou domova, trvalým kysnutím odzbrojujem svoj pražský životný štýl. Bude čas sa zotavovať. Do leta dám všetko do poriadku...
Nedopísané... Zato dojedené. A všetko napokon nechané tak. Cesta späť prišla nečakane, vždy to tak je, zastihne ma nepripravenú. Týždeň je daný a predsa jeho dĺžku nikdy nepochopím. Obzvlášť, keď som kdesi, odkiaľ sa treba vracať.
Nedeľa. Mohla by byť koláčová, sladká, maková. Nie je však. Za humnami ďalekého východu zíva spomienka živá. V Prahe už druhý deň chodím, aby to vykysnuté vo mne razom spľaslo do nových možností. Ustáť tempo pohybov tukových a v ňom vlastnú vysmiatu nehybnosť... Na tom teraz visím. Tu teraz som. Domov. Slovo krátke, slovo silné. A predsa v ňom rozpoltená som. Keď idem k rodičom, idem domov, keď sa vraciam do Prahy, vraciam sa domov. Možno je pravé šťastie mať to takto. Sama neviem, ale práve tým svojím dvojitým bytím šťastná som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára