Opúšťam

Keď opúšťam, vždy tak trochu trpím. No predsa tu skáčem vytešená s leskom na čele. Spotená z cesty, čo ma čaká. Autobusom o hodinu opustím útulnosť domova, aby som ráno po nekonečných hodinách cesty rozlepila unavené oko na druhom konci exrepubliky. Zajtrajšok bude dňom bez balansu, rýchlo ho zakončím hlasným zívaním. Možno už o siedmej večer. Iné to bude. Krásne, vzácne. Moje. Zajtra ľahnem do perín detstva. V náručí rodičov zase raz malým deckom budem. Večne hladná s prázdnym tanierom pred sebou.
"Pridáš mi, mami?"

Zjem siedmu buchtu na pare a vyparím sa... Cédrika vystískať, kačičky okukať. Poštekliť bosú nohu v tráve. Sadnem si na hojdačku v záhrade zabalená do deky a ponorím nos do šálky horúcej kávy. Teplo mi chvíľu bude.

Sladký čas vidieka. Drobné nostalgie zmením na realitu a užijem rýchlosť prázdninového tempa. Učiteľské zbohom práci dám. Dnes. Hneď. Teraz.

Dovidenia, zákutia milenééé. Krásny večer, duše čítavé.