Al fresco na nose

Neviem spať. Upchatý nos, zima, akoby som bola opretá o steny vypnutého kotla a v odraze tmavomodrého okenného skla jediné svetlo. To moje. Ďalšia kratučká noc. Bude dlhý deň.

Mám za sebou už po tretí raz opakovanie rovnakého sna. Letím dolu schodmi. Na prízemí nášho bloku vrazím do hnedej ošmatlanej steny a rozbijem si nos. Zabolí. Začnem sa hystericky smiať. Ešte chvíľu zostanem rozjarená sedieť smerom k stene a hľadieť na malý červený fľak. Fascinuje ma. Vyťahujem z vrecka balík vreckoviek. Cítim, ako sa mäkkosť papiera stráca vo vlhkej krvi, vyberám teda ďalší. A ďalší. Až miniem posledný z balíčka, zalepím ho vedľa ostatných deväť. Na stene (sa) držia neskutočne. Držím sa i ja. Úžasu z čerstvo skomponovanej spontánnej krásy. Prvé al secco v našom ošarpanom bloku. Jediné al secco v celej ulici.

Sedím v nafukovacom kresle pri výťahu, vedľa mňa malý stolík. Na ňom čerstvo vytlačené plagáty a letáky s informáciami o výstave. Blízko nich kniha návštev s hutne popísanými stránkami a pohár vody. Na kraji stola gombík.
Ľavou rukou ho neustále stláčam a otváram ním vchodové dvere. Ľudia sa hrnú v malých skupinkách. Platia papiermi a nechcú vrátiť drobné. V čižme mám už poriadnu kopu bankoviek a v pravej ruke tíško zohrievam mince. Môj dnešný zárobok.

Koniec dňa a v okienkach vchodových dvier tma. Výstava môjho jediného diela má obrovský úspech. Televízna kamera zhasla, kurátor výstavy zmizol vo večernej hmle a mne akosi odľahlo. Prestávam sa potiť a otváram malý zápisník. Čítam v ňom poznámku zo včerajška: „Ži na doraz!“

Vzdychnem si a zatvorím ho.  Zdvihnem pohár a vypijem do dna. Jeho okraj sa zľahka dotkne môjho umeleckého sna. Písknem. Nos mám prelepený izolepom a ešte trochu bolí. Vyhodím pohár, stočím plagáty a letáky do tenkej rolky a šupnem ich pod kabát. Zložím stolík, zfúknem kreslo, všetko naskladám pod stenu s veľdielom do veľkej škatule a stratím sa vo výťahu.
Slastne šťastná sa veziem do neba. Otvorím oči v momente bez konca. A tomuto snu skončiť nedávam šancu. Zatiaľ ani raz.