Oceán more

Stojím pred bielym plátnom po kolená v oceáne a trochu mrznem. Je ráno, nad hlavou prvé biele vtáky, piskot rýb, okolo mňa hmla. Málo snaživé slnko lenivo preráža cez zaparenú vrstvu tyrkysovej hladiny. Zadok mi olizuje soľ a v každom novom náraze morskej vlny skáčem ako vypľutá do mäkkého piesku. Znovu vstanem, pozbieram štetce, zdvihnem stojan, sfúknem z mokrého plátna lepkavý piesok a na chvíľu to zase vzdám. Sadám si späť. Konečne mi to dochádza... Stáť hlbšie v oceáne mi len veľmi ťažko pomôže pochopiť jeho krásu a nekonečnosť, more oceánu je zakaždým väčším morom, nalieva sa, aby sa v zápätí vylialo a oliznutý piesok stiahlo so sebou, zrazu chápem, že more žije a je v neustálom pohybe ešte rozbúrenej noci a nenechá ma stáť...

Plátno naďalej bielo-prázdne a predo mnou ten najkrajší záber. Nezachytiteľný, nepochopiteľný, stvorený jedine preto, aby som ho mohla v úžase obdivovať. Aby som mohla s obdivom žasnúť. Pozhasínaná noc v zahmlenom ráne.  Spím. Na chvíľu snívam svoju melanchóliu na mieste, ktorým som len prešla, ale ktoré ma nekonečne zasiahlo. Na chvíľu splyniem s príbehom Bariccovho Oceánu mora a stanem sa maliarom, čo hodiny, dni stojí pred prázdnym plátnom v snahe zachytiť nekonečno mora. Jeho nezachytiteľnosť, jeho farebnú priesvitnosť, odlesky, hmly... Zatočená do jedinej myšlienky sa prevrátim na druhú stranu a dostanem facku. Od Coelha.

Ráno na Tarife. Sen, s ktorým sa musím vyrovnať. Rozčítaný Alchymista zostal bez konca. Znovu zostáva tak. Bude nedočítaný. Som na tom magickom mieste, kde stredozemné more splýva s Atlantikom a kde netrčí celý turistický svet. Tarifa bez otravných predajcov kabeliek a slnečných okuliarov, bez ležadiel v rade tichých vojakov, bez otrepaného marketingu najslávnejších pláží. Miestny raj.

V diaľke sa vzduch trepoce vo víre veterných mlynov a v blízkosti len piesok a tanec slaného rybacieho bujónu. Jedli ste už takúto tyrkysovú polievkovú zmes? Predo mnou stojí mohutná ryba a mieša tú úžasne voňavú tekutinu. V pravidelných intervaloch do horúcej pary hádže kúsky obrovskej bielej morskej soli, a keď v poslednom zábere z hrnca na ňu vyšplechne pálivá kvapka, vyparí sa. Zmizne v piesočnej žltej hmle a mne sa vráti prvý Bariccovský sen.

Posúvam sa, z postele mi trčia iba nohy a na každej z nich visí ďalší deň. Dni dva. Prvý je selankový a má Hollého ideálny závan podhorskej lúky, ten druhý je plážový a vanie mi z neho v ušiach známy morský príbeh. Vypúšťam zo seba všetky alchýmie sveta, aby som zostala (s)prostá. S farbami, štetcami a mokrým rozpracovaným príbehom plátna. Nie v piesku prímorskej noci, ale na mojom červenom koberci.

Niekedy toho nemožno zažiť veľa, niekedy stačí krátky moment a vás zasiahne tá najsvetlejšia svätosť prírody, zasiahne vás celý svet a vy pred ním nemôžete, nechcete utekať. Napadnutý mozog spomienkou. Musíte pracovať. Musíte tvoriť. Hoci je slnko leta dávno preč, hoci vám nad hlavou svieti jediné svetlo. Ukryté v papierovej guli z Ikey. Ste uprostred svojej izby a máte exotickú náladu. Prsty špinavé od farieb a akrylový náter dokonca i na chodidlách. Sedíte na pláži svojej malej izby a olizujete slanú misku po chipsoch. Pred vami trčí dokončené, ešte stále mokré plátno a vy zacítite vôňu morskej šťavy, zatiaľ čo vám v hrnci vrie voda na čaj.
Aj také sú prebudenia z poézie sna do reality prózy.



Krásne je snívať a ešte o čosi krajšie sny žiť...
Užite si svoj ďalší sen!