Vianoce v Indii

Nie je deň, aby som si na ňu nespomenula. India. India so svojimi vôňami je príliš intenzívna skúsenosť nato, aby razom zmizla v zabudnutí. Z nej žijem a ešte chvíľu ňou budem živená.

Otváram svoj cestovný denník, začítavam sa do záznamov, kresieb, postrehov. Niektoré prekvapia, už som na pár detailov zabudla. Robím to na cestách, pretože viem, že len fotky nestačia. Toto mi pomáha orientovať sa v tom, aké to skutočne bolo, ako som to vtedy na tom mieste cítila, nie ako to zdeformovali spomienky.

Pred cestou sa chcete poriadne pripraviť. Absolvujete očkovania (odporúča sa zaočkovať proti brušnému týfusu a hepatitíde A), začnete brať probiotiká, opakujete si chyby, ktoré sa v Indii nerobia: napiť sa vody z kohútika, nedávať si do chladených nápojov ľad, jesť len ovocie, ktoré si sami olúpete, takže zabudni milá na šaláty, nejesť v pochybných stánkoch na ulici, ale len čerstvo pripravené jedlá v jedálňach, bistrách, v overených priestoroch, to značí na miestach, kde sedia ľudia požívajúci to, čo budete o chvíľu jesť i Vy. Kúpiť si silný (50% deet) repelent proti moskytom, lieky proti hnačke, antibiotiká, kortikoidová masť proti rozbesneným štípancom.... Nenadväzovať vzťahy s potulnými psami a opicami, nehladiť šteniatka.

Prvé dni reagujem na moskyty ako na lietajúcu maláriu, horúčku dengue a iné pliagy. Vravím si, nie, tie nie sú prenášačmi, nepoštípu ma... Utešujem samu seba aj potom, čo som zopárkrát poštípaná. Dnes viem, že pri mne stála šťastena. Som tu. Celá. Zdravá.  

Urobím si zoznam kníh, ktoré ešte pred odletom prečítam (ja som si zvolila Pavlu Jazairiovú a jej dve knihy o Indii, sú síce staršie, ale dosť autentické: V Indii a V jižné Indii, Lonely Planet sprievodcu), budem sa orientovať v blogoch (Bubo, Travelistan), počúvam rozhovory s tými, čo Indiu zažili a možno aj temer neprežili, preto sa snažím pripraviť na všetky možné varianty. Najviac ma fascinuje fakt, že sa sem mnohí cestovatelia opakovane vracajú. Dáva mi to nádej. Cítim sa napriek všetkému pred cestou akási nepripravená, a mám pravdu, pretože ona ma už v úvode niekoľko ráz prekvapí.

Zvyknutí na európsku rýchlosť tu narážame na odlišný obraz času. Niekoľkokrát. V hoteloch, v reštauráciách, na vlakových staniciach, vo vlakoch aj autobusoch. V rikšiach. Po indicky „train is coming“ totiž znamená, že príde do hodiny a pol. Už ste mali byť v Goe na pláži, no zatiaľ ste stále len na preplnenom peróne v Udupi. Oni to vedia, ale my nie. Keď si plánujete popoludňajší program v Bombaji, zrušte si ho v hlave hneď, pretože na ceste pochopíte, že dopraviť sa z Pune do Bombaja za tri a pol hodiny sa dá snáď len vo Vašej fantázii, nie autobusom, reálne sa z toho stane šesťhodinové trčanie v zápche. Ale tie zážitky! Všimneme si vo vedľajšom prúde odstavený kamión, otvorené dvere do kabíny, kde nastupujú študenti. Nemožné! Oni snáď vychádzajú druhou stranou von. Nie. Je to bezmedzný priestor, kde sa vojde možno i celá trieda študentov. Ten posledný sedí šoférovi na ľavom stehne. Neskutočné sa stane realitou, keď sa dvere zavrú, kamión naštartuje a odíde. Takto? Takto! Čo na to dopravná polícia, neviem. Prvú som stretla v Bombaji.

Ideme v trojici. Tri dobrodružné ženy v zostave, kde som práve ja tou najmladšou a najmenej skúsenou cestovateľkou, ešte dieťaťom. občas sa tak i správam, hlavne, keď prežívam dosiaľ nepoznané strachy. 

„Já mám hlad, já chci létat už.“ Zahlásila Olga na letisku v Prahe predtým, než sme mali celé tie lietadlové galeje ešte len pred sebou. Tri prestupy, v Istanbule, Kuvajte a Bombaji boli temer zabudnuté, keď sme pristáli v cieli - v Mangalore, a v zápätí sa viezli našou prvou autorikšou do mesta. Pred nami sa otvorila miestna džungľa skorého rána v opare odchádzajúcej noci. Vjazd do mesta bol triumfálny, niet krajšej časti dňa ako je ráno. Rozospaté ulice, celé rodiny na motorkách a postávajúci študenti v uniformách, čakajúcich na zastávkach autobus. Udýchať tieto nové možnosti je náročné, od prvej chvíle mám pocit, že dýcham priamy koncentrát vzduchu z výfuku. Vysoká vlhkosť a teplo ako uprostred leta. Chvíľu potrvá, kým si zvyknem na vysoké teploty (30 – 32 stupňov), na leto a na to, že nemám členky,že mi nohy opuchli a že ich znovu uvidím až po dvoch týždňoch doma v Prahe.

Po nedospatých letoch a nekonečných presunoch sem si dáme prvú kávu v miestnom bistre. V hoteli nás ubytujú až o hodinu, potrebujú pripraviť izbu. Vďakabohu, hodina je nič. Dýchame miestny kolorit, farby sa pred nami roztekajú a zlievajú do žiarivej masy, vôňa ryže, vajíčok a korenia, hygienický šok z kuchyne, do ktorej vidíme, všadeprítomné kari je nielen v raňajkách, ale aj vo večernom výdychu. Poludnie obetujeme spánku, aby sme zas oddýchnuté a ako nové vošli do ulíc užiť si ďalšie nesmelé dotyky s Indiou. V katolíckom kostole prvé kontrasty. Kresťanky v sárí, predvianočná nálada uprostred tropického tepla. Nehybné kravy, spiace psy na chodníkoch. A usmievavé ľudské tváre. Vtiahnuté do spomaleného víru mesta bez turistov vojdeme do hinduistického chrámu uprostred rituálov. Výpary, dym a do chrámu vstupujúca skupina polonahých mužov v tmavomodrých látkach opásaných okolo bedier pripomína skôr nejakú procedúru v kúpeľoch, než duchovný zážitok. Obetný stôl hýri farbami.

Ďalší deň ráno sa prvý sen o stredovekej kráľovnej Indie rozplynul, vystriedala ho nová výzva. Stopnúť po vzore domácich expresný autobus do mesta Udupi, zastaviť ho uprostred ulice v kolóne áut a motoriek a vzápätí sa už viesť s miestnymi do ďalšieho cieľa našich ciest. Autobus je v momente preorganizovaný tak, aby sme všetky tri sedeli. Mne sa ujde výborné miesto v blízkosti šoféra pri mladej rodine. Stačí, že niekto z nich hovorí aspoň trochu anglicky, prihovoria sa Vám. Precvičia si cudzí jazyk, chcú sa dozvedať. Pýtajú sa. Fotiť sa s nami, aby nás doma mohli ukazovať príbuzným. Často sme prvými Európanmi v ich životoch, čo budeme počas nášho putovania zažívať ešte niekoľko ráz, ľudia nás budú zastavovať, pýtať sa na pôvod, dôvod cesty i dojmy z Indie. Samozrejme ani Českú republiku, ani Slovensko nepoznajú.  Ale keď nás umiestnim do strednej Európy, zajasajú, pretože to je to, čo poznajú. Central Europe! Yes, I know it, Europe. 

Dokonca raz padne i otázka, z akej som kasty. Pobavene odpovedám, že z tej najlepšej.  Ale hneď na to vysvetľujem, že my kasty nemáme.  Chlapča zrejme neporozumelo, ale rozkošne pritom pokyvovalo hlavou zo strany na stranu akoby kreslilo vo vzduchu osmičku. A namiesto nášho hmmm používalo ha. Najprv som bola zo súhlasného gesta trochu zmätená, ale neskôr som si tento ich zvyk už krásne užívala.

V Udupi bývame na brehu rieky, ktorá sa na tomto mieste vlieva do Arabského mora. Vládnu tu vodné vtáky a, samozrejme, moskyty.  Večery i rána sú nad vodami nádherné. Svet sa vyrysuje z pary veľmi nepatrne a v priebehu pár minút v nej zase zmizne, kým nevyjde slnko, trochu sa strácate v tých nejednoznačných hmlách.

Cesta na pláž bez mapy sa stane veľmi obohacujúcou, je síce dlhšia, ale indicky autentická. Nazrieme do sveta rybárov, sušenia rýb. Sme krátko pred západom slnka, na sklonku dňa, ale čas tu beží akosi pomalšie. Tu sa svet na pár storočí zastavil v bode, keď technológie nedočiahnu na tradíciu. Košíky a ťažké náklady nosené na hlave, ručná práca. Od ryby k rybe, žiadne zlyhanie stroja, tu ak zlyhá, tak len človek. A človek zas tu chybu napraví. Vidím najmenšie pracovisko na svete, akoby v otvorenej skrini sedí muž a opravuje odevy a topánky. Celý deň si niťami a ihlou v ruke. Dovolil mi ten výjav odfotiť.

Na pláži sa stretneme so zaujímavým fenoménom, ktorý sa bude opakovať aj v Goe. Indovia neplavú, do mora vchádzajú v oblečení, smejú sa, špliechajú po sebe vodou, nechávajú do seba narážať vlny, s akousi ostražitosťou a rešpektom k živlu vody zostávajú v ťažkých mokrých šatách stáť blízko brehu, šťastní, pretože pláž, voda a slnko ich robí napĺňa. Fotíme sa s miestnymi učiteľkami, s deťmi, s ich svetmi prepájame tie naše.

Na presun do Goy si kupujeme v okienku vlakovej stanici základný lístok, ktorý nezaručuje miesto na sedenie, čaká nás zrejme cesta s „najnižšími“. Čaká. Ale najprv sa musíme dočkať vlaku, čo tu už dávno mal byť.  Lenže, na čo sa vzrušovať po hodine a pol čakania, keďže train is coming... Toto opakujú dookola. Až kým skutočne nepríde a vy budete prekvapení, že je to tu. Vo vagóne, kde sa sedí všade, na zemi, dokonca v batožinovom priestore, prechádzate chodbami plnými švábov užívajúcich si zvyšky jedál, pachmi, hlukom, neustávajúcimi hovormi.

Bezpečnosť cesty tu nie je otázka. Dvere vagónu sú celý čas otvorené, postávajú v nich chlapci vystrčení do rýchle sa meniacej krajiny. Spočiatku ma to desí, ale potom si zvyknem. Prežijeme všetci. V otvorenom kupé si sadáme až po chvíli, zdanlivá obsadenosť sa uvoľní. Stačí sa potlačiť. Rozhovory oživia už i tak nenáročnú pohodu s miestnymi. Prelomia ticho, pýtajú sa. Libuše popíja kolu, na stanici zvracala, prvá obeť indickej stravy našla svoj kontajner. Chvíľu sa o ňu bojím, ale vyzerá, že bude v pohode. Driememe, rozprávame sa, potom i trochu kreslím. A je mi krásne. Usmievam sa. Len tak pre seba, pretože tu proste nejde sa neusmievať.

Keď sa prebudí slečna spiaca nad nami v batožinovom priestore, zlezie dolu, sadne si naproti a skúmavo si ma prezerá. „You look like Mona Lisa. Can I take a photo of you?“ Ďalší dôvod na úsmev. Tentokrát ten a la Mona Lisa. Súhlasím.

Silne ľudskou látkou sa stáva práve cestovanie v Indii. Je to ľuďmi. Všetko je akési intenzívnejšie, akoby na doraz. Bez zbytočného kalkulovania, bohaté, ale i prosté, čisté.

Po miestach, ktoré nie sú turisticky vyhľadávané, pristávame v Goe. To je tak trochu iná India. Portugalský punc tu stále cítiť, nádherná architektúra je na každom kroku, aj keď už trochu opustená, zanedbaná. K vile obklopenej palmami a zeleňou vedie rozbitý chodník, ktorý zametá slúžka. Dozerá na ňu staršia pani v sárí. Sedí v tieni palmy na terase pod zapnutým ventilátorom. Chvíľu tento výjav pozorujem a pýtam sa v duchu, či práve takto vyzerá bežnosť tých menej bežných Indov.

Prichádza prvé nepríjemné stretnutie, v ubytovaní narazíme na šváby. Prvú noc spíme pri zelenom nočnom svetle, taký mám strach zhasnúť úplne a rozprostrieť po izbe tmu. Pretože to je ich priestor a čas. Tma. Tú ďalšiu to už v sebe vzdám. Problematiku švábov som si naštudovala, dúfam, že kožu na nohách mi žiaden z nich ohrýzať nebude. V kúpeľni, oddelenej od izby len sklom a závesom, je tmavý kamenný obklad, doslova panelák pre švábov. Všetko prežívam intenzívne, ale snažím sa aj nemyslieť, strachy tu totiž strácajú zmysel, to by som už dávno z Indie utiekla. Že je čosi iné a neznáme, ešte neznamená, že je to i životu nebezpečné. Nahováram si, vediem vnútorné monológy, až mi z toho rastú rohy...

Goa nás bohémsky vystrie na pláži,  kde vládnu bohyne kravy, aby sme sa na Vianoce mohli naplno oddať duchovnému Hampi.

Tu v objatí prehistorického sveta strávime najbližšie dva dni. Budeme v údolí stredovekých chrámov a palácov na území spred doby ľadovej. Mám pocit, že kdesi v diaľke počujem ich rev, rozozvučané duny dávnych vekov... Vianočnej nálade na biofarme velí "Sandokan", muž s nadhladom aj v nedohladne, s rozmermi bielej brady, na ktoré sa nedá zabudnúť, a jeho týmom pomocníkov. Obsluha, atmosféra, jedlo, (živá) hudba, niekedy až duchovné rozhovory nás prenášajú do krajiny, kde znie Bob Marley a jeho Buffalo Soldier, kde je Cohenovo Hallelujah neznámou skladbou, do ktorej sa práve teraz všetci zamilujú. Takéto sú Vianoce po indicky.

Uprostred výnimočného ticha tu v Hampi vyhasli všetky doterajšie indické hluky.

Zaspávame v bambusovom domčeku s jašterkami na strope (áno, táto skúsenosť ma spočiatku desí), za spevu žiab a v diaľke tušenom dupote dinosarov. Všetko je také tiché, aké len uprostred prírody vie byť.

Chrámy a paláce strážené makakmi v údolí Hampi sú neskutočné, tie množstvá v nás otvárajú predstavu o stredovekej ríši, čo tu kedysi rozprestierala svoju slávu a bohatstvo, ktoré aj vďaka nášmu sprievodcovi a rikša manovi Thippuovi poznávame. Muž uprostred pôstu, začína deň rannou modlitbou o pol štvrtej v tme, ktorú prelomí až kúpaním sa v rieke a pokračuje prácou, ktorej dáva dušu. To sú tie bytosti, čo Vám prečmárajú svet neznámy do tých najkrajších farieb.

 

V Kolhapure zažijeme atmosféru miestnych trhov, ubytovanie v päťhviezdičkovom hoteli rodiny z vyššej kasty, kde mladý muž a majiteľ hotelu začína práve "žiť", podniká len pár týždňov a zažíva radosť bytia, lebo si bude brať ženu svojho života, ženu, s ktorou sa videl hodinu, ktorú vlastne vôbec nepozná, no predsa pôsobí šťastne, aj keď je sobáš s ňou dohodnutou rutinou. Že výber prebiehal na internetovej zoznamovacej platforme, je vymoženosťou doby. Ale oči mu žiaria, keď o nej a budúcnosti s ňou hovorí, mali by byť dokonalým párom, sú krásni, majú zázemie, vzdelanie a ich príbuzní sú vysoko postavení, dokonca i hviezdy im prajú. Podľa mladého snúbenca ich spájajú rovnaké záujmy a hodnoty, zladené majú dokonca i znamenia zverokruhu. Rodiny a ich schvaľovacie protokoly sú vždy otázkou, ktorá visí nad osudom náhody.

Aj vďaka týmto stretnutiam môžeme krajinám, ktoré nepoznáme, aspoň trochu porozumieť. Ich inakosti, (možno už pre nás) sile tradícií a faktu, že pred vlastným pôvodom neutečieš. Keď si raz dole, dole aj zostaneš. Do akej miery je to spravodlivé, nie je otázka pre Inda. A seba sa pýtať nebudem. 

Aká priazeň osudu to môže byť pre kohosi, kto nemal také šťastie ako ten mladík, že môže pracovať v dome, kde je čisto, kde bude zdravo jesť, kde ho oblečú a za prácu zaplatia a kde nikomu z nich ani dnes neprekáža, že práve Ty nevieš čítať a písať. Ûrčujúca je pracovitosť a spoľahlivosť. Zdanie? A možno fakt. Slúžka sa milo usmieva, pri našom odchode sa ešte chce s nami vyfotiť. 

Necítila som temer na žiadnom z krokov po tejto veľkej krajine neúctu, neprajnosť či zlobu, ale či sú títo ľudia spokojní zmierení s osudom, to neviem. Nech je to akokoľvek, výraznú rolu v ich životoch zohráva viera. Nielen tá schovaná, či prezentovaná v chrámoch, ale  i tá zrkadlená v drobných skutkoch dobra našej každodennosti. Tam to boli silné momenty. Medzi ľuďmi na cestách, keď nám všelijako pomohli, ale i v chrámoch uprostred božích farieb a vôní.

 

Na záver ešte malá zastávka v mestečku Pune, z ktorého sme poznali len jeho nočnú časť, a finále našej cesty, Bombaj. Ohromná nostalgia za minulosťou, ktorej už dnes India nepatrí. Mesto popretkávané anglickými reáliami, architektúrou, kultúrou. A vôbec prvé mesto, kde nám fungovali naše karty. Inak je India do seba uzavretá a musíte mať hotovosť alebo tú správnu platobnú kartu. Medzinárodné je nadnárodné a tu narazíte na neprekonateľný múr, ak ste nepripravení.

 

Jedlo. Koľko dní človek vydrží? Podľahne alebo mu pri návrate domov odľahne? Raňajkujem zvyčajne omeletu, priznám sa, nechutí mi hneď zrána indická výraznosť jedál, žiadna masala, žiadne kari.  Za celý pobyt vyskúšam štyri rôzne verzie butter chicken, biryani, rôzne vegetariánske a vegánske jedlá, rozhodne však v každom z nich je kari. Raz si dám i pizzu, dokonca vyprážané kuracie rezne. Len tak, aby som prelomila zvyk, ktorému aj tak nešlo podľahnúť. Boli to skvelé vône, občas som však zatúžila po polievke, ktorá nebola taká výrazná, alebo dokonca po palacinke, ovsenej kaši.

 

Pýtať sa na cestu v Indii už po pár skúsenostiach bolo úsmevné.  Chcete zistiť trasu od troch ľudí, každý Vám ponúkne inú verziu. Môžete si vybrať. Také miestne špecifikum.

Ponáhlať sa tu nemá zmysel, čas vám predostrú Indovia v iných verziách, než ho poznáte. Časovo nedokokonalá fatamorgána sa bude opakovať, rozmaže sa Vám pred očami ako čerstvo zabudnutý sen.

 

Opúšťam túto krajinu s mnohými dojmami, s hlavou plnou zážitkov, spomienok a s batohom plným autentickej Indie, s koriandrom, orieškami, kozmetikou, pár kúskami oblečenia…

Netrvalo týždeň a dala som si prvé (po)indické jedlo v Prahe. Chutilo ináč než predtým. Menej výrazné, zrazu akési „málo indické“. Vybavila sa mi situácia v malom bistre, kde sme chvíľu čakali na voľný stôl a raňajkujúci mladý pár nás vyzval, nech si k nim prisadneme. Pýtali sme sa, čo to jedia a vzápätí sme už ochutnávali z ich tanierov, z ich jedla. Dokonca nám odporučili pár tipov, čo si dať. Banánová placka pripomínajúca naše pražené šišky bola zaujímavou skúsenosťou. A ďalšími gurmánskymi zážitkami boli miestne trhy. A prvý dotyk s cukrovým jablkom, so skutočne čerstvými banánmi a mandarínkami, s avokádom, melónom či dračím ovocím, ach… Teraz sa vrátiť k tunajším pomarančom a mandarínkam, čo prešli kus sveta, aby boli predávané v sieťkach, bude boľavé.

 

Nie, nebolo to dokonalé. Ale čo sa týka intenzity všetkého, je to jedno silno zážitkové, veľmi premenlivé, dobrosrdečné miesto, kam sa treba ísť pozrieť, pretože občas treba zažiť seba v iných dimenziách bytia.

  

Už vyše týždňa som doma v Prahe, zotavená z otráveného záveru cesty, na konci ktorého som zvracala, denne si v sebe to indické reflektujem, ešte vždy celá do Indie ponorená, ale i so začínajúcim odstupom a stále zostávam milo prekvapená, v čom všetkom ju  nachádzam. Moju Indiu. Mám ju zapísanú, nakreslenú, vdýchnutú, nanesenú, no ešte nestrávenú, len na krátko prudko prežitú, stále nepokorenú neznámu premenu sveta v nej.