Pred cestou som rozmýšľala, ktorá z krás ma najviac opantá. Porto a Lisabon, krajina vinohradov v Údolí Douro či divoké Algarve na juhu Portugalska?
Dve krásky na brehu oceánu. Tú prvú zažijem druhý raz, Lisabon bude mať premiéru. Máme pred sebou dva týždne. Cestujeme vo štvorici, organizácia a dohadovanie sa však prebieha celkom pohodovo. Nemáme to prísne zorganizované, ide hlavne o to, že čo chceme spoznať, musíme si aj vychutnať. Vzhľadom na vysoké teploty (45 - 47 stupňov)vo vnútrozemí budeme striedať sviežosť miest na pobreží Atlantiku vysušenou krajinou v údolí vinohradov.
Moja proeurópsky nadýchaná, kozmopolitne vydychujúca duša už baží po nových krásach sveta. Mnou stále neprebádaný kozmos má ešte vždy čím prekvapiť. Dary našej planéty sú nekonečné, stále sa nájdu miesta, kde ničím nepočmáranú krásu zľahka narúša tempo olízané konzumom civilizovaného sveta. Možno to celé trochu zastavila nečakaná dvojročná covidová tma nad cestovaním, ale po nej sme sa temer bez obáv vrátili tam, kde sme predtým skončili. V zrýchlenom lete sveta do doby horúcej.
Vzďaľovaním sa od oceánu teploty stúpajú. Vo vinárskom raji zažijeme únavné horúce dva dni. Telo rozpálenej, vysušenej krajiny si nedokáže oddýchnuť ani v nočných tropických tridsiatich šiestich stupňoch.
V Porte som druhý raz. Spoznávanie mesta prebieha zľahka, bývame na kopci, vlastne som temer zabudla, že tu je všetko na kopci. Podobný pocit sa v Portugalsku zopakuje ešte niekoľko ráz. V Lisabone, v Údolí Douro i na pobreží Algarve.
Som rada na miestach, kde som už bola. Vnímam ich ináč. Pripomeniem si dokonalosť barokovej výzdoby v starých chrámoch, čaro kamenných uličiek oživených zeleňou, ošarpaných omietok v stále živých farbách, veľkoleposť katedrály Sé do Porto nad mestom, pulz večerného života na brehu rieky Douro, svet na moste i pod mostom (desiatky bleskurýchlych potkanov zásobujúcich svoje domovy zvyškami vyhodených jedál), ohromujúce výhľady, atmosféra, teplo a príjemný studený vzduch od oceánu a popoludňajší odpočinok domácich na pláži. Chytanie rýb, kúpanie sa v ľadovej vode, rozhovory skupín sediacich v piesku, hlasný výsmech lietajúcich čajok. Vychutnáme si výborné jedlá, atmosféru, ľudí. Vône čerstvých pomarančov aj pečených rýb. Podmaní si nás večerom romanticky podfarbená historická Ribeira, prechádzky ulicami v tme, zvuk rieky, čajok, hudba na nábreží, ale i spomienka na miestny podnik v čase obeda, kde viete, že ste medzi domácimi vítaní, i keď vám práve teraz všetci (sediac a jediac za barovým pultom) ukazujú chrbát. Vôňa kuchyne prerastaná vôňou piva. Prvé ochutnávky portského, výborná káva, zmrzlina, opakovane vyskúšané skvelé Pastéis de Nata, kalorická dobrota Francesinha (zapečený sendvič s hovädzím alebo bravčovým mäsom, s údeninami - klobása, slanina, šunka - so syrom a volským okom navrchu, s omáčkou z piva, paradajok... obyčajne podávaná s hranolčekmi), lokálne pivá a lokálne portské vína.
Štrajk miestnych železničiarov nám na tretí deň ráno - v deň presunu - trochu prekazí plány, chceli sme cestovať vlakom s výhľadmi do Údolia Douro a obdivovať krásy krajiny okolo rieky, lenže skôr, než len čakať na lepšie zajtrajšky, volíme možnosť ísť ďalej. Autobusom. Ako dobre, že jestvujú tieto alternatívy. Oceníme ich, aj keď vystúpime na stanici a jediný taxík, ktorý vidíme, má taxikára vo veľmi vysokom veku a vo veľmi zlom stave, v upotenom tričku, s hnisavým zápalom oka, u ktorého "bum, láska na prvý pohľad" nefunguje. Skôr na nás pôsobí, akoby mal pred sebou svoju poslednú jazdu a my ju s ním rozhodne nechceme absolvovať. Lenže čo my vieme o jeho živote a podmienkach, možno len spal v dome bez klimatizácie, kde prežiť noc sa rovná samovražedným túžbam spať do konca dní vo všetkých saunách sveta. Keď sa na obzore zjaví ďalší taxikár, ktorý nás odmietne a odkáže na svojho kolegu, pochopíme férovosť tohto sveta. Buď pôjdeme s pokrčeným nevyžmýkaným starým pánom v ošarpanom a vydýchanom taxíku alebo... budeme čakať na ktovieaké nekonečná. Zariskujeme a už po pár minútach z nás zmizne prostota všetkých predsudkov sveta. Okrem toho čoskoro zistíme, aký raj nás čaká. Dovezie nás pred červenú bránu našich labužníckych snov vo vinohradníckej usadlosti Quinta da Pousada (https://dourox1.com/quinta-da-pousada/), kde vstúpime do nášho nového dobrodružstva.
Pani majiteľka nás prevedie svojím a na chvíľu i naším romantickým svetom, ubytujeme sa v rozprávkových apartmánoch a najbližších pár hodín už budeme len obdivovať a vychutnávať si zážitkovosť tohto leta. Do nášho prázdninového života vstúpi Carlos a jeho skvelo zvládnutá rola someliéra. Priblíži nám svet chutí a vôní, ktorými je medzi vinohradmi obklopený, a ja tu nad pohárom vína objavím nový rozmer seba. Pri ochutnávaní portského a vína sa otvoria vo mne doteraz neznáme interpretačné schopnosti, zistím, že opisovať chute ma neskutočne baví, že vo mne vyvolávajú asociácie typu "toto víno vonia, ako keď mama krája kačku."
Nasleduje výborná večera v tradičnom portugalskom duchu, prechádzka pomedzi vínnu révu a vysedávanie pod ovocnými stromami, všade čerstvé pomaranče, mandľovníky, nad hlavami dozrievajúce kiwi, ale aj kiwi farba bio vody v zbláznenom bazéne. Pri nočnom kúpaní sa každá farba stratí, hlavne ak teplota vody je taká dokonalá. Keď si to zopakujete dvakrát, je to najkrajšia odmena.
Po skvelých raňajkách máme chvíľu čas, kým pôjdeme ďalej. Doprajem si vysedávanie v záhrade, v tieni stromov, pohľady do diaľok na kopce so starými vilami a rýchlo zachytím okolitý svet v drobných kresbách v skicári... Carlos nám objedná taxík, ešte zažartuje čosi o tom, že nad ránom chytil kačku, že ju má v aute, že už len čaká na recept. Ten náš tradičný - pomaly pečená kačka, červená kapusta na červenom víne a lokša je už na ceste tou najrýchlejšou poštou sveta). A v tejto veselej nálade sa naše svety, tu v kopcoch vínom prepojené, rozídu. Prichádza na scénu taxikár číslo dva a naša cesta ďalej do vnútrozemia, máme pocit, že priamo do stredu zeme, kde bude štyridsať stupňov v tieni, kde budeme mať pocit, že tu snáď žiaden tieň netieni.
Krátko popoludní stanica v Peso da Regua priam horí v teple, čakanie na vlak do Pinhao si vylepšíme rýchlym obedom a dobrým pohárom vína v miestnej "dobrotárni" - vinárni. O hodinu neskôr nás zo stanice Pinhao vezie pani taxikárka do dediny v najvyšších polohách bez zbytočných slov. Sme, ako sa na takých miestach vraví, na konci sveta. Majú však čo ponúknuť, je tu Múzeum oleja D´Origem (https://dorigem.pt/en/products/), kde tesne pred záverečnou rýchlo absolvujeme komentovanú prehliadku v minilisovni oleja, ochutnáme zaujímavú kombináciu chleba namočeného do olivového oleja a medu, k tomu dobré víno. Sme v klimatizovanej miestnosti, zatiaľ čo tam vonku krajina v ohňovej pare... Cítime vo vzduchu nie veľmi vzdialené zadymené kopce. Na druhom brehu rieky je všetko ináč.
Večerať budeme jednoducho, v miestnej krčme si dáme sendvič a pivo, napokon u ochotnej krčmárky nakúpime vajíčka, kus masla, pečivo, všetky suroviny na raňajky. Je výborný tento kus sveta, strach, že ráno zosta(r)neme hladní, rýchlo opadol. Barový pult skrýval poklady. Tým najväčším bola pani krčmárka a jej čarovné sumy, ktoré nám zaúčtovala.
Už len večerná prechádzka s vyhliadkou na rieku a zadymené údolie, ochutnávka miestnych broskýň, túlanie sa uličkami dediny v sprievode nie práve bezpečne vyzerajúcej miestnej svorky psov.
Je ráno, krátko po desiatej a my ako najnedočkavejší ochutnávači vína a portského si ako prví dnes objednávame svoj gurmánsky zážitok v rodinnej vinárni Quinta do Jalloto (stránka je len v portugalčine: https://quintadojalloto.pt). Majiteľ, súdiac podľa jeho pokrčeného výrazu rozospatého svišťa a zvyšku zubnej pasty na hornej pere, asi na takýchto škovránkov nie je zvyknutý. Zdá sa, že vráskavé mandľovníky sa divia tiež, ale napokon sa nám deň otvorí a ponúkne krásne výhľady na krajinu v mäkkej hre ranného svetla. O hodinu máme dopité. Taxík je tu, je čas ísť.
Opúšťame Douro Valley, podmanivé údolie s vinicami zapísanými na zozname UNESCO. Na jeseň tu musí byť priam božsky krásne. Verím, že mi bude dopriate.
Prvé, na čo si spomeniem, keď sa povie Lisabon, sú jeho červené strechy a ulice v kopcoch. Dar zdravých nôh je tu nad všetky dary. Večerná atmosféra na brehu rieky je neopísateľne podmanivá. V piesku vylihujúce páry, rodiny s deťmi, skupinky ľudí, osamelí zapisovači a pozorovatelia života, všadeprítomná pohoda a príjemne hrejivé zapadajúce slnko. Od prvého momentu očarujúce mesto s nádychmi v kopcoch, keď občas lapajúc po dychu, sotva žijete. Ale tie výdychy do neďalekého oceánu stoja zato. Tušená krása, otvorenosť pouličného umenia, množstvo k tvorivosti nabádajúcich plôch, historické centrum ako charizmatická starena, už trochu nahnutá, ale hľadiaca priamo pred seba, jej nepokorená a sebavedomá chuť žiť až do konca, podmanivá energia umenia, vizuálneho, ale i toho gurmánskeho. Uprostred toho Time Out Market - svet jedla - v zmesi všetkých chutí sveta a hluku ľudí, domácich aj turistov (https://www.timeoutmarket.com/lisboa/en/). Keby to len trochu šlo, bola by som za väčší pokoj a ticho, no nemožno mať na jednom meste všetko. Dobré jedlo ponúkne iný bonus. Aj keď si v prímorských oblastiach zvyknem dávať dary mora, predsa len tu prvý raz vyhrá perlička na hubovo-špargľovom rizote. Famózna chuť aj vôňa. Až taká, že si ju Z. zopakuje i na druhý deň, keď už ja siahnem po ďalšej tradičnej portugalskej dobrote - Bacalhau à Brás (pečená dobrota: solená treska, zemiaky, vajcia).
Jedným z najväčších umeleckých zážitkov je gotický kostol Kláštora sv. Hieronyma, v ktorom je hrobka slávneho Vasca de Gamu a v jeho blízkosti iný skvost - Museu Coleção Berardo, súkromná zbierka moderného umenia, vystavuje diela mnohých géniov - od P. Picassa, cez Antoniho Tàpiesa, Warhola, F. Bacona, až po priekopníka moderného umenia M. Duchampa.
Prekvapivé momenty v náhodne objavených zákutiach, dvoroch, domoch, uličkách sú ale to najkrajšie, čo mesto ponúka. Nenájdete ich v sprievodcoch ani na mapách, nájdu si vás na túlačkách mestom samy, žmurknú, prihovoria sa vám, prikrčia sa, možno i poskočia, aby ste si ich všimli a mali súkromný mini zážitok, ktorý je nad všetky zážitky a ktorý robí každú cestu po svete výnimočnou. Môže to byť len zaujímavo naklonený strom, obchodík, predavačka v ňom, svetlo v okne alebo atmosféra v parku, v kríkoch zatúlané zviera či pootvorená bránička do útleho dvora plného skrytých pokladov.
Po ďalších troch dňoch znovu na ceste, tento raz na najjužnejší juh - vlakom do Lagosu, mestečka uprostred pláží krásneho Algarve. Tu naše objavovanie a chodenie trochu utíchne, budeme ako jašteričky vylihovať na horúcich piesočných dunách alebo sa vrhať do osviežujúcich vĺn Atlantiku. S Algarve sa v mojej hlave spája jasná predstava oddychu.
Len čo sa ubytujeme zmorení cestou v taxíku s otravne ukecaným taxikárom a vymetačom zbytočných turistických prachov za výlet loďou k jaskyni Benagil, zatúžime po oceáne. Po pláži. Po slnečnej náplasti na cestou unavené telá.
Tento piesočný raj je ako najkrajší bonus. Naša odmena. Zatiaľ čo sa iné telá dvíhajú z piesku a balia si svoje nalepené polosuché kúsky pláže do veľkých tašiek, my zhadzujeme oblečenie, vrháme sa do teplej okrovo zlatej mäkkej plnky a nechávame sa zohrievať príjemnou atmosférou prvého večera na pláži. Už len pár posledných rodín, už len pár odchodov a čochvíľa tu budeme sami.
Odhodlám sa. Opatrne vleziem do svojho nekonečna, do prvej spomalenej vlny tohto večera. Na jej konci zapraská biela bublina, posledná pena dňa. Vzápätí ma víta druhá, tretia. Ešte som nesmelá. Pocit studenej vody sa však s ďalšou vlnou stratí a kým príde posledná, som v nej celá ponorená. Úžasne svieža tajomne oceľovomodrá voda, ten najvoňavejší sen. Cítim, že najkrajší kus môjho sveta je práve tu, balansuje na hladine. Som ďaleko od brehu, od reality, od prózy posledných mesiacov, zabalená do nekonečna ležím na vode. Odovzdane čakám. Zrazu ma zľava do seba vtiahne prúd svetla, vplávam doň bezhlavo ako čerstvo zaľúbená. Nevnímam nič, som záhadným teplom obklopená, akoby okolo mňa prestal dýchať svet, zakryl ho tieň a v tom obrovskom tieni zamotaná mi z piesku máva moja lososová šatka. Zamáva poslednýkrát a navždy sa stane bezfarebná. Nehybný vietor nehybne zabíja do ticha dokonalé ticho. Dozrel čas opadnúť a práve v tom čase sa veziem pred sebou samou pokorená, oslepuje ma tvár slnka, čo o chvíľu stratí charakter, zoslabne a už si viac na nič netrúfne, vstúpi do nekonkrétna a bude ako zabudnutá spomienka, ktorej sa len nechápavo dívam do očí. Ktosi mi ju práve vohnal do tváre... Zvedená čosi práve prsknem do tváre v odraze hladiny. Tá tvár je moja. Celá zelená.
Zapadlo a svet sa v tom momente zmenil. Ležím na svojej lososovej šatke a rozmýšľam, či si dnes konečne niečo nakreslím...
V plážovom bare si dáme večeru. Bez fantázie, bez zbytočných slov. Nie každý zážitok stojí za zmienku. Ale už zajtra naproti u Antonia si dám jedno z najlepších jedál v Portugalsku. Krevety v mango-kari omáčke s ryžou. Sen všetkých pikantných jazýčkov. Sen vizuálny zažijeme o čosi skôr na prechádzke po pobreží, na útesoch, kde duša predbehne zrak, nebude vedieť prestať sa z tela vyzerať a krása striedajúca krásu ma ohromí, niekoľko ráz za sebou doslova vyrazí dych. A v tej chvíli ponorená nechcem viac prestať (len tak) byť.
S Lagosom sa rozlúčime v hipsterskej kaviarni Coffee and Waves (https://www.instagram.com/coffee.waves/), kde si dáme nielen skvelú výberovú kávu a klasický pudingový košíček, chlapci aj pivo, porozprávame sa so šarmantnými barmanmi, ktorí surfujú, a dokonca poznajú i Slovensko a naše Tatry. Bolo nám tu tak dobre.
Obrigada. Adeus, Lagos!
Adeus, Lagos, ideme zase ďalej. Druhou zastávkou na pobreží portugalského Algarve bude komerčné letovisko Armacao do Pera, raj pre vyznávačov konzumu, kde mestská pláž nepozná zľutovanie, ponúkne slnenie i kúpanie v záplave ľudí a slnečníkov, kokosových vôní, ktoré sa neľútostne a bez rešpektu miesia v príliš blízko rozložených telách.
Niekedy stačí len trochu odkráčať od mestskej pláže ďalej a svet ponúkne omnoho krajšiu verziu pobrežia. Menej slnečníkov, menej opaľovacími olejmi natretých tiel. Menej všetkého. A predsa viac. Je tu krásne ticho, v obklopení skál pozorujem hry ľudí, ktorí sa práve našli v krajine na pláži. Tie dva dni tu do piesku vpísali neskutočné príbehy. Je úžasné pozorovať spontánne prejavy ľudí, keď nie sú stlačení vo svojich rolách, nebudujú si tu svoje kariéry, ale stavajú objekty na pláži, lovia vo vode, potápajú sa, bozkávajú hladinu, naťahujú sa za mušľami, zahrabávajú vlastné telá do piesku, špárajú sa v nose, pučia si vyrážky, pletú, vyšívajú alebo čítajú knihy. Kreslia, fotia, snívajú. Milujem túto "pozorovňu" života.
Zbohom Portugalsku dáme v mestečku Faro so snehovo-bielymi uličkami, s lietadlami nad hlavou, s krásnou katedrálou a s poslednou nocou vyžmýkanou v izbe bez klimatizácie. Aj keď to bolo trochu náročné, tento dramatický záver po pár dňoch vyšumí a dnes si z portugalských potuliek pamätám(e) iné momenty. Stačí si privoňať k batohu, na ktorom ešte stále cítim závan oceánu a vo vreckách nachádzam zatúlaný slaný piesok, na jazyku mám chuť portského a pred očami farebné nekonečná, náš dvojtýždňový život na ceste po mestách i útesoch, vo viniciach Údolia Douro, v čarovných uličkách Porta, Lisabonu i Fara, vo vlakoch, taxíkoch, na vyhliadkach, v reštauráciách, v kaviarňach, na pláži i v našich dočasných posteliach. A možno si práve vzťahom k týmto drobnostiam budujeme cestu k tomu, čo je veľké a možno i večné. Život sám.
